Jeden dedinčan si každý deň prinášal do dediny vodu v dvoch veľkých zviazaných nádobách prehodených na chrbte osla, ktorý cupkal vedľa neho. Z jednej starej a deravej nádoby voda pomaly vytekala. Z druhej novej, nevytiekla cestou  ani kvapka. Stará popukaná nádoba sa cítila ponížená a neužitočná tým viac, že nová nádoba využívala každú príležitosť, aby ukázala svoju dokonalosť: „Zo mňa nevytečie ani kvapka.“       

Raz ráno sa stará nádoba zdôverila gazdovi: “Vieš, uvedomujem si svoje nedostatky. Strácaš čas, námahu a pen

iaze mojou vinou. Kým prídeme do dediny, som poloprázdna. Odpusť mi moju slabosť a moje rany.”

Na druhý deň cestou gazda popukanej nádobe povedal: “Pozri sa na kraj cesty. Je nádherný, posiaty krásnymi kvetmi. “Tvojou zásluhou,” povedal gazda, “To ty každý deň polievaš okraj cesty. Kúpil som vrecko semienok a vysial som ich na okraj cesty. A ty bez toho, aby si to vedela a chcela, si ich denne polievala.”

Všetci sme plní rán, všetci sme popraskaní, ale keď chceme, Boh vie z našich nedokonalostí urobiť divy.